Náš zdroj “duchovného jedla” v čase Covid.

“Včera sme naplanovali teambuildingy asi tak na rok dopredu…” znela správa od našich tanečníkov, ktorá sa zrazu objavila na sociálnej sieti v skupine FS Vinica. Z tej správy sa rinula radosť, ktorú momentálne zdieľajú všetci členovia. Správa obsahuje podstatu toho, čo tu v skutočnosti robíme, keď netancujeme – tešíme sa z toho, že sme časťou komunity a spolu ju vytvárame – nezáväzným stretávaním sa.

Naša cesta je esteticko – zážitková. Spoločne vytvárame komunitu ľudí, ktorých teší spracovávať slovenské tradície, prezentovať ich a hlavne: vzájomne sa rôznym veciam naučiť. Vedieť obdivovať krásu a vytvárať ju je návod ako nestarnúť (na duši ani na tele).

Mnohí z nás zakúsili počas lockdown, že keď nemôžme ísť na tréning, do kina, do galérie alebo na koncert, nemôžeme spievať a tancovať, vnútorne starneme. Prečo? Lebo neumožníme vlastným emóciám slobodne plynúť – lebo nedostatok očisťujúcich emócií, ktoré prežívame z umenia a jeho tvorenia nás viac uväznení vo svojich egoistických príbehoch a identitách, vo svojich malých svetoch. (Napríklad ja – s mojou identitou slovenky žijúcej v krásnej, no predsa len metropole, akou Viedeň je – sa bez tanca a tvorby nechám zhltnúť rolám matky, manželky, pracujúcej atď… každá identita je niečo veľmi ohraničujúce a jej udržiavanie nás stojí veľa energie.) V komunite si dovolíme nechať sa viesť, inšpirovať, vystúpime z vlastnej komfortnej zóny a hlavne otvoríme sa estetickým zážitkom. Bez estetických zážitkov nepociťujeme naozajstné šťastie – neprežívame život doplna… (a pečenie chleba s čakaním na reakcie to nenahradí).

V čase Covid sme si uvedomili, ako nám chýba komunita – a to “duchovné jedlo”. (Namiesto toho sedíme doma, dobre papáme, joggujeme, zamotávame sa do vlastných nežitých identít a závislostí.) Ďakujem Vám, chalani, že ste prebrali iniciatívu a plánujete “teambuildingy”!

Už sa na ne aj napriek strachu z opätovných restrikcií tancovať, všetci tešíme…

Zo sústredenia v Púchove

Mal to byť upršaný júlový víkend. To nám celkom vyhovovalo, keďže sme si naplánovali spoločné sústredenie mimo Viedne, konkrétne v hoteli Aqua Sport v Púchove. Folklórne akcie a festivaly na Slovensku sú skoro všetky zrušené, podobne ako zahraničné dovolenky, tak sme sa rozhodli docvičiť pár tancov. Šarišpolka, Cifrovaný (Zamutov), Kysucké svadobné a Tekovské kolesá sú momentálne čerstvým repertoárom Viedenského FS Vinica.

Prizvali sme si aj tanečného pedagóga z FS Vršatec. Vlasto bol neoceniteľnou posilou, jeho prítomnosť je prínosom pre techniku a tanečný prejav našich chalanov.

Najviac si ceníme, že nás opäť na husliach doprevádzal Majo Jusko a konečne sa blížime k pochopeniu čo asi znamená pojem “byť zohratí”.

PS: Pripravujeme program na Folkfest Slovákov vo Viedni, ktorý bude 19. Septembra 2020.

“Detvianska” identita a úloha komunity v živote.

Tradičné umenie je spôsob života.

Umenie nie je luxus, hoci mať čas na tancovanie, maľovanie a kreatívne sa prejavovať podľa vlastných ideí, mnohí považujú za luxus. A podobne, nie všetci sú ochotní za umenie platiť. Avšak, to isté “umenie”, za ktoré odmietame platiť, lebo sa nedá nosiť ako “vuittonka”, ani nie je značkové, bolo kedysi zdrojom poznania, a tradovalo sa ako orálna forma múdrosti. Piesne, tance, metaforické idey v piesňach, maľby, výšivky – presne kopírovali telesné a duševné potreby človeka. Umenie bolo spôsobom života. Umenie bolo aj poverou – strach z archetypálnych prejavov kolektívneho vedomia. To som chápala ako dieťa, ktoré vyrastalo na Detve, slovenskom meste pretkaným folklórnymi prejavmi – v odeve – jeho ornamentike, v povestiach, v piesňach a tanci. Môj prastarý otec bol rezbárom a z dreva vyretával rámy, kríže, fujary a píšťalky. Moja stará mama zase hodiny presedela a premeditovala nad rámom s výšivkou. Pod meditovaním si predstavte nekonečné odriekanie ruženca, či mumlanie piesní. Venovala sa tradičnej (jedinečnej pre Podpoľanie) forme vyšívania krivou ihlou. Ja som sa v rannom detstve rozhodla pre tanec a spev. 

Tento poetický obsah tradičnej slovenskej kultúry som sa v rannej mladosti snažila sprítomniť v mojom každodennom živote. Ako? Tancovaním vo folklórnom súbore. To viedlo k tomu, že som si vypestovala hlbokú hrdosť a vieru, že moja identita ako Detvianka znamená niečo viac… znamená to, že som hlboko “zakorenená.” A vedľajším produktom mojej hrdosti sa stávala fundamentálnosť voči veciam iným, presahujúcim moju skúsenosť. Porovnávanie, posudzovanie a oddeľovanie sa od iných – “ja som iná” bolo mojou prirodzenosťou. Obmedzením. Ibaže vtedy som to tak nechápala. 

Persona “Detvana” je v slovenskej literatúre alegóriou na slovenskú hrdosť. Žiť podľa nej – podľa hrdosti, znamenalo povýšiť vlastnú skúsenosť nad prirodzenú zvedavosť. Vedela som, ako sa veci robili po detviansky, po slovensky… ibaže osud ma zavial do sveta. Mala som možnosť študovať vo Veľkej Británii, v Indonézii, v Indii, žila som v Nemecku, v Rakúsku. A práve mimo Slovenska som vnímala vlastnú identitu ako veľkú guľu ktorá ma “zareťazila”. 

Rozpoznať nesprávny “vrodený” vzor správania v mojej mentalite nebolo ľahké, trvalo to tucet rokov. Rozpoznať ich bol iba začiatok – prvý krok, ktorým som pristúpila na krk vlastnému ego. Pomalými krokmi som rozuzľovala, čo tá detvianska hrdosť (Ego) vo mne zanechala. Použila som rôzne metódy: niekoľko “Zdravas-ov” denne, mindfulness, kreatívne cvičenia, hatha jogu, indický tanec, meditácie… až som zistila, že jedna vec vedie k inej veci a rozuzľovanie sa zmenilo na neustále hľadanie. 

Tak som sa opäť vrátila na začiatok – ku slovenskému folklóru. Zmenená, otvorená, rozuzlená – nevidím žiadnu “inakosť” medzi tradičným umením detvianskym, maďarským, nemeckým ani indickým. Moja “identita” sa akosi zovšeobecnila. Mám vôbec ešte nejakú identitu a vlastný príbeh, na ktorom všetko stojí?  Umenie – a folklór je spôsob života… prúdenie ideí, foriem, melódií, tanečných zostáv a objatí.

Vo Viedni existuje oddaná komunita folkloristov, ktorí si hovoria VINICA. Spoločne nachádzame veľa spoločného v melódiách, obsahy v piesňach nám hovoria zo srdca, postupnosti krokov a objatia nám pomáhajú otvoriť sa spolu širšej komunite Slovákov vo Viedni. Tento rok oslávime 5. výročie a pár fotiek je pripomienkou našej spoločnej hrdosti.

Slovenská svadba – čepčenie a odobierka

S ľudovou hudbou či radšej s fujarou? So spevom či bez? Máte svoju obľúbenú pieseň? Chceli by ste v Rakúsku prezentovať slovenskú tradičnú svadbu?

Členovia FS Vinica z Viedni vám pripravia nezabudnuteľný program – odobierku, čepčenie nevesty, mladuchovský tanec (vykrúcanka).

Sviečkový a rozlúčka s vekom dievčenským

Hlavku sťať, či vienok sňať?
Design a site like this with WordPress.com
Začíname