“Detvianska” identita a úloha komunity v živote.

Tradičné umenie je spôsob života.

Umenie nie je luxus, hoci mať čas na tancovanie, maľovanie a kreatívne sa prejavovať podľa vlastných ideí, mnohí považujú za luxus. A podobne, nie všetci sú ochotní za umenie platiť. Avšak, to isté “umenie”, za ktoré odmietame platiť, lebo sa nedá nosiť ako “vuittonka”, ani nie je značkové, bolo kedysi zdrojom poznania, a tradovalo sa ako orálna forma múdrosti. Piesne, tance, metaforické idey v piesňach, maľby, výšivky – presne kopírovali telesné a duševné potreby človeka. Umenie bolo spôsobom života. Umenie bolo aj poverou – strach z archetypálnych prejavov kolektívneho vedomia. To som chápala ako dieťa, ktoré vyrastalo na Detve, slovenskom meste pretkaným folklórnymi prejavmi – v odeve – jeho ornamentike, v povestiach, v piesňach a tanci. Môj prastarý otec bol rezbárom a z dreva vyretával rámy, kríže, fujary a píšťalky. Moja stará mama zase hodiny presedela a premeditovala nad rámom s výšivkou. Pod meditovaním si predstavte nekonečné odriekanie ruženca, či mumlanie piesní. Venovala sa tradičnej (jedinečnej pre Podpoľanie) forme vyšívania krivou ihlou. Ja som sa v rannom detstve rozhodla pre tanec a spev. 

Tento poetický obsah tradičnej slovenskej kultúry som sa v rannej mladosti snažila sprítomniť v mojom každodennom živote. Ako? Tancovaním vo folklórnom súbore. To viedlo k tomu, že som si vypestovala hlbokú hrdosť a vieru, že moja identita ako Detvianka znamená niečo viac… znamená to, že som hlboko “zakorenená.” A vedľajším produktom mojej hrdosti sa stávala fundamentálnosť voči veciam iným, presahujúcim moju skúsenosť. Porovnávanie, posudzovanie a oddeľovanie sa od iných – “ja som iná” bolo mojou prirodzenosťou. Obmedzením. Ibaže vtedy som to tak nechápala. 

Persona “Detvana” je v slovenskej literatúre alegóriou na slovenskú hrdosť. Žiť podľa nej – podľa hrdosti, znamenalo povýšiť vlastnú skúsenosť nad prirodzenú zvedavosť. Vedela som, ako sa veci robili po detviansky, po slovensky… ibaže osud ma zavial do sveta. Mala som možnosť študovať vo Veľkej Británii, v Indonézii, v Indii, žila som v Nemecku, v Rakúsku. A práve mimo Slovenska som vnímala vlastnú identitu ako veľkú guľu ktorá ma “zareťazila”. 

Rozpoznať nesprávny “vrodený” vzor správania v mojej mentalite nebolo ľahké, trvalo to tucet rokov. Rozpoznať ich bol iba začiatok – prvý krok, ktorým som pristúpila na krk vlastnému ego. Pomalými krokmi som rozuzľovala, čo tá detvianska hrdosť (Ego) vo mne zanechala. Použila som rôzne metódy: niekoľko “Zdravas-ov” denne, mindfulness, kreatívne cvičenia, hatha jogu, indický tanec, meditácie… až som zistila, že jedna vec vedie k inej veci a rozuzľovanie sa zmenilo na neustále hľadanie. 

Tak som sa opäť vrátila na začiatok – ku slovenskému folklóru. Zmenená, otvorená, rozuzlená – nevidím žiadnu “inakosť” medzi tradičným umením detvianskym, maďarským, nemeckým ani indickým. Moja “identita” sa akosi zovšeobecnila. Mám vôbec ešte nejakú identitu a vlastný príbeh, na ktorom všetko stojí?  Umenie – a folklór je spôsob života… prúdenie ideí, foriem, melódií, tanečných zostáv a objatí.

Vo Viedni existuje oddaná komunita folkloristov, ktorí si hovoria VINICA. Spoločne nachádzame veľa spoločného v melódiách, obsahy v piesňach nám hovoria zo srdca, postupnosti krokov a objatia nám pomáhajú otvoriť sa spolu širšej komunite Slovákov vo Viedni. Tento rok oslávime 5. výročie a pár fotiek je pripomienkou našej spoločnej hrdosti.